Bleach

6. září 2010 v 20:22 | Kachiri |  Líščie dielo - Bleach
No, ľudkovia, nedá mi to, hodím sem úryvok z mojej poviedky.. Ak sa vám bude páčiť možno hodím aj zvyšok.. Má to byť dačo ako kapitolovka na téma Bleach, písané z môjho pohľadu aj s mojou "postavou":) môžem tam pridať aj SB-čka, ale vzhľadom na to, že mám len dve a Moody-wild tam už svoju postavičku (Ranguyia:D) má, tak sa pýtam rovno, potrebujem nejaké nové charaktery, nechceš tam byť aj ty, Samara-chan?;) ak hej, napíš mi na fb základné údaje o tvojej osobe:) čiže voľačo podobné, čo si potrebovala na Ty v Bleach;)
Čítať len na vlastné riziko:D a spočiatku je to dosť depresívne;)



,,Kachiri! Do šľaka, kde si?!" vykrikoval na mňa môj bývalý priateľ. Môžem sa naňho vybodnúť! Sukničkár jeden! Stála som v korune najvyššieho stromu v lese, tu ma nenájde. Po lícach mi stekali slzy a v pravidelnom rytme dopadali na konár pod mojimi nohami. Len moja kamarátka Rangi by ma vedela nájsť. Rozozná môj duševný tlak a dokáže z neho vyčítať moju momentálnu náladu. Bohužiaľ pre toho debila, bola zašitá vo svojom bunkri a aj tak by mu nepomohla. Pozná ma, vie, že sa neskrývam len tak bezdôvodne, že ma musí niečo riadne vytočiť. Uškrnula som sa pri myšlienke na Rangiino odmietnutie pomôcť tomu idiotovi. Slzy to však nezastavilo. Podviedol ma! To už je vrchol! Posledná kvapka do už aj tak preplneného pohára tolerantnosti! Prešlo mu už všeličo ale toto nie! Nech si pekne zhnije vo svojej chatrči s tou šľapkou, ja ho mám na háku. Odrazila som sa od konára, zachytila som sa o ďalší a s ľahkosťou som šplhala ešte vyššie. Nemám chuť počúvať to vyvolávanie. Nechcem mať na triku vraždu (ku ktorej by zaručene došlo, keby som ho aj naďalej musela počúvať). Kde sú hollowovia keď si chce jeden shinigami uľaviť? Zdola cítiť môjho otravného, smradľavého ex a ďalej na sever slabé stopy Rangiinho duševného tlaku ale Hollow nikde. Jemne a potichučky som preskočila na vetvy vedľajšieho stromu a vybrala som sa presne opačným smerom ako Rangi. Určite by sa snažila odviesť moju pozornosť. Nie, ešte by som jej nechtiac ublížila. Chcela som byť sama. Potrebujem byť sama. Nepočujem ten otravný krik takže som sa odvážila použiť svoj bleskový krok. Mohla som to urobiť už dávno ale keď ma sužuje pocit zrady alebo zlosť rýchlo strácam sústredenie a vrážam do všetkého v dosahu. To by bolo moc neželaného rachotu a treskotu. Aj ten prvotriedny ignorant by si vedel vydedukovať kde je môj úkryt a už by som sa ho nezbavila. Hnala som sa na juh a modlila som sa, aby som zvládla nevraziť do kmeňa alebo si neroztrieskať hlavu. Poskakovala som z konára na konár ako nejaká veverička nadopovaná Red bullom a v rámci svojich možností som sa radovala z môjho malého víťazstva. Nie však nadlho. Pod svojimi nohami som začula tiché puknutie a vzápätí sa celý svet zlial do jednej šmuhy. Pud sebazáchovy zatlačil žiaľ do najzadnejších zákutí mysle nútiac ma pokrčiť nohy do mierneho podrepu. Poslúchla som, veď prečo nie? Dopad bol jednoduchší ako som očakávala ale aj tak som zostala na chvíľku omráčená. Toto by sa nadopovanej veveričke isto nestalo! Prečo nemôže byť život taký jednoduchý? Ja chcem oriešky, hríbiky a hľadanie dobrej špajzky... Všetko lepšie ako toto! Zmätene som sa posadila. Orientačný zmysel mi vravel, že som veľmi ďaleko od Soul Society nieto od toho špinavca. Ešte vyriešiť Rangiinu schopnosť vycítiť môj duševný tlak. Rozhodla som sa ho utlmiť na čo najnižšiu mieru. Je to dosť nebezpečné, môžem totiž o svoje schopnosti shinigamiho prísť. Ale to je mi jedno. Po zadku som sa šuchla ku kmeňu po pravej strane. Nejaký neznámy krík ma bezpečne kryl pred neželaným návštevníkom. Pritiahla som si kolená až k brade a úľavu od bolesti hlavy som našla v nepokojnom spánku.

Krik...Niekto kričí moje meno a nadáva pritom tak, že to svet ešte nepočul. Zasa on? Posadila som sa a pretrela som si oči. Neviem, ako dlho som spala? Ešte by som si schrupla tak na polovicu storočia takže zrejme krátko. Nie, on to byť nemôže, od neho neznejú nadávky tak zábavne. A určite nie je dievča.. Veď to je Rangiin hlas! Šľak to traf, to dievča ma vyňuchá všade! Niežeby som nebola rada, len... Ani mi nedá čas ujsť! Už ju počujem pri mojom kríčku. Isto ma cíti, na takúto malú vzdialenosť by mi potláčanie duševného tlaku nepomohlo ani keby čo bolo. S povzdychom som ho uvoľnila spod svojich "sietí" a napäto som načúvala reakcii. Rangi zalapala po dychu keď zacítila tú únavu a depresiu. Zachytila som rázne tiché našľapovanie, šušťanie lístia
a zrazu som sa dívala do Rangiiných zelených očí. Elegantne sa predrala medzierkou medzi konármi a mlčky si sadla oproti mne. Premerala si ma pohľadom a spustila: ,,Kachiri, ty potvora! Hľadám ťa už od včerajšieho večera!" hm, zrejme som tu strávila noc. ,,Bože, keby si sa videla! Vyzeráš strašne! Monokle máš až na brade, vo vlasoch vetvičky a to nehovorím o tvojej momentálnej nálade! A vôbec, ani toto," rukou ukázala na moje zjavenie, ,,ťa neoprávňuje znížiť svoj duševný tlak až k bodu mrazu! Čo to malo znamenať?! Veď ťa to mohlo zbaviť všetkých tvojich schopností! Zasa ten tvoj bount Nico?" spýtala sa už miernejšie.
,,Už nie je môj. Som single." oznámila som chladne.
,,Preto si taká zdeptaná!" skonštatovala Rangi šeptom a povzbudzujúco ma chytila za ruku.
,,Nie preto. Ale kvôli tomu čo urobil."
,,Ide to z teba ako z chlpatej deky... Ak sa ti to ťažko hovorí, nechaj to tak.." smutne som sa uškrnula a snažila som sa vyceriť zuby. Rangi chvíľku trvalo kým si uvedomila čo vidí. Najprv sa inštinktívne odtiahla, vzápätí to oľutovala a šokovane vydýchla.
,,Nie! Ja ho zaškrtím, bounta protivného! Toto je môj revír, tu mi nikto rozširovať svoj mizerný druh nebude! Vôbec, prečo ho škrtiť? Rovno ho popravím. To neprežije!" vyskakujúc na rovné nohy sa
spokojne zaškľabila a siahala po svojom meči.
,,Niežeby som mala niečo proti ale toto mi urobila jeho bábka. A keby aj teba..." striasalo ma už len pri tej myšlienke. Stiahla som Rangi späť do sedu. ,,Nechcem aby sa z teba stalo to čo zo mňa. Je to veľmi zvláštna bábka. Ani neviem kedy a už som vďaka nej spolovice bount. Príroda si zrejme uvedomila, že to nedomyslela a stvorila toho špinavca."
,,Neboj sa! Z tej bábky urobím sekanú a majú po vtákoch obaja." znovu sa postavila, no stačil jej jediný pohľad do mojich očí a radšej si sadla. ,,Nemysli si, že mám z teba strach! Len aby si mala radosť. A teraz poď, nakopeme ho do toho veľkého tlstého... chcem povedať, ideme späť do Spoločenstva." ako kamzík znova vyskočila a rozbehla sa preč ťahajúc ma za golier.
,,Dobre, dobre! Viem bežať aj sama!"
,,To si bohužiaľ nemyslím."
,,A na to si ako prišla?!" nadhodila som jedovato.
,,Videla som ten konár pred tvojou "nocľahárňou". Chceš mi nahovoriť, že spadol sám od seba? Alebo doňho niekto vrazil? Najlepšie hlavou?"
,,Nie, nespadol sám od seba ale ani som mu nepomohla. Spokojná?" snažila som sa vymaniť z jej zovretia. ,,Som plne schopná bežať aj sama. Pusť ma! PROSÍM!" začula som povzdych a zem sa začala, až hrozivo rýchlo, chystať, že ma uderí do čela. Niečo ma priškrtilo. Rangi ma ZNOVU držala.
,,Vraj plne schopná! Ichigo vie lepšie klamať! A to už je čo povedať..." prudko zastala a trhnutím za
golier ma vyrovnala. ,,Mala som ťa nechať, nech poorieš zem ale to len aby si vedela, že si moja kamarátka. Teraz mi dokáž tú tvoju "plne schopnosť" behu!" povedala s úsmevom od ucha k uchu a už bola preč. Rozbehla som sa za ňou, nenechám ju vyhrať! No, možno niekedy hej... Ani poriadne neviem ako sme sa ocitli uprostred Seireitei. Rangi zabrzdila -skoro som do nej vrazila-, rozhihúňala sa a vrhla sa Grimmjowovi do náručia. Len som prevrátila očami. Toto robia každú chvíľu. Buď na ňu Grimm zozadu skočí a potom sa bijú (Grimmjow väčšinou skončí hlavou v stene. Majster Genriusai im preto už niekoľkokrát vynadal, Rangi sa zakaždým na Grimma nahnevá a chudák, skončí zadupaný do chodníka) alebo sa cuckajú, Grimm pritvrdí a Rangi mu jednu fľaskne. Rutina. Dnes to bol ten druhý prípad. Arrancar ju chytil nižšie ako má dovolené a Rangi mu vlepila tak, že stena mu dala druhú. Grimm sa nevzdáva a hrdinsky sa na ňu znovu vrhá, ona urobila krok ku mne a Grimmjow to vpálil tvárou do chodníka. Tá škodoradostná ženská sa s ľahostajným úsmevom otočila ku mne, pomädlila si ruky a opýtala sa: ,,Čo máme dnes na obed? Som šialene hladná!"
,,Keď toho úbožiaka zmlátiš tak, že sa do zajtra nepostaví, sa nečuduj, že si hladná! Ale pozri sa naňho.
Ledva sa trochu pozbiera, už ho máš za chrbtom ako verné psíča. Ktovie, kedy naposledy jedol?" nadhodila som. Rangi len mávla rukou.
,,Čo ma je doňho? Nikto mu nekáže stále sa na mňa vrhať. A teraz poďme jesť!" a vykročila smerom k príbytku poručíčky Matsumoto.
,,Hej, počkaj! Bufet je opačným smerom!"
,,Matsumoto má lepšie zásoby a hlavne... chutnejšie ako v tej diere."
,,Nebudeme ju predsa vyžierať!" chcela som ju chytiť za plece a zastaviť ju, ale tá potvora mi uhla.
,,Si pomalá. Keď sa najem, nakopem ti pozadie. Teraz sa mi nechce. HÉJ, Matsumoto!!!" skríkla na celé Seireitei. Mrmlúc si popod nos som sa išla najprv domov osprchovať , prezliecť sa do úboru poručíka 13. divízie a hneď potom za tým hladošom. O hodinu som konečne Rangi "vykopala" von. Podarilo by sa mi to aj skôr, len Matsumoto nás nechcela pustiť. Rangi si odgrgla.
,,Na zdravie! Ďakujem!" len som prevrátila očami. ,,Taaakže.." poriadne to slovo natiahla. "Nakopem ťa teraz alebo až potom?" otočila sa na mňa a so šibalským úsmevom si pukala hánky. Zrejme som zbledla, lebo Rangi sa uškrnula a rozbehla sa (ťahajúc ma za sebou) niekam do lesov.
,,Len nie na tvoje cvičisko!"
,,Niečo proti?"
,,Zbila si ma tam ako malého psa!"
,,Prosím ťa! Kedy?!" bolo mi jasné, že nedosiahnem svojho. Rangi totiž ešte pridala. Vyšklbla som sa jej a frflúc si popod nos som bežala vedľa nej. Naozaj som sa začala báť o svoj život. Takto ma neťahala na cvičisko ani sa nepamätám (radšej som "zabudla" ako ma zmlátila pred pár rokmi. Unohana ma dávala dokopy ďalší mesiac)! A to ešte mám tú smolu, že moje rany sa strašne dlho liečia. Kapitánka -láskavé to žieňa- ma trénuje v liečeniach svojho tela vlastným Reitsu ale vôbec mi to nejde. Len malé rany, veľké vôbec. Najradšej by som zdupkala! Ale to mi hrdosť nedovolí. Zrejme preto sa hojím tak strašne pomaly. Potom ma poriadne zmydlia a ďalší mesiac v čudu. Takže bojom sa radšej vyhýbam ale moc mi to nejde. Je to moja vášeň. Ach, bože... Mám rečí ako koza bobkov a veľké nič z toho. Kašlem na to a zaostala som ale len trošku, nenápadne. Rangi už vbehla cez bránu na cvičisko, ja som sa pomaly vliekla za ňou.
,,TYY ŠPINA! ČO TU ROBÍŠ?!" zavila Rangi. Očividne to nebolo na mňa, veď som ani nebola pri vstupe.. A tá vlna zúrivého a pomstychtivého duševného tlaku! Radšej som pridala do kroku. Panenka skákavá! To teľa sa postavilo do dverí a nie je cez ňu vidieť!
,, Pozor, Rangi! Nevidím!"
,,Kachi? Si to ty?" veď ja ten hlas poznám! Ale to nie je možné! On je predsa.. predsa... nechcela som to teraz riešiť. Od tej udalosti už ubehlo niekoľko rokov, ale stále to bolo ako sypať soľ do otvorenej rany. A to nie je boh vie čo. Raz som to skúsila. Potriasla som hlavou v snahe zbaviť sa nepríjemných spomienok a rozhodla som sa robiť akože sa Ulquiorrovi nikdy nič nestalo hoci som bola riadne zmätená.
,,Hej, Ulqi! Dlho sme sa nevideli! A ešte dlho neuvidíme ak toto veľké a vysoké niečo neuhne na bok!"
,,Kachiri, ty sa s ním poznáš?!"
,,Samozrejme! Veď je to môj Arrancarský kamarát! Dúfam, že si si nemyslela, že si jediná čo sa bližšie pozná s Arrancarom!" prepchala som sa cez tú mini medzierku čo bola medzi Rangi a aj bez toho malými dverami a vrhla som sa Ulqimu do náručia.
,,Mama Mia! Tak dlho som ťa nevidel!" riekol natešene keď som ho pustila.
,, A... ako to, že žiješ? Oplakávam ťa ako blázon a ty si veselo pobehuješ kdesi het!" rukou som naznačila diaľku.
,,Ani ja sám poriadne neviem, Kachi." s pochmúrnym výrazom zakrútil hlavou a zrazu sa usmial. ,,Ty si plakala? Kvôli mne?"
,,Prvý rok ronila krokodílie slzy každý boží deň! Mal by si sa hanbiť!" zavrčala naňho Rangi. ,,Povieš mi konečne čo tu hľadáš?!"
,,Išiel som za reitsu tohto šialenca." potľapkal ma po hlave. Vrhla som naňho zúrivý pohľad. ,,Zrejme som vás predbehol,
takže som skončil pri tomto neviem-čo-to-je. Povedal som si, že vás počkám a tak som tu. Veľmi sa ospravedlňujem ak som vám spôsobil nejaké problémy, slečna." Ulqi sa jej na znak ospravedlnenia mierne poklonil. Ja som len okále vyvaľovala.
,,Mne si sa takto nikdy neospravedlnil!"
,,Žiarliš?" venoval mi široký uličnícky úsmev.
,,Áno!" žartovne som ho udrela do hrude. Zvláštne, až teraz som si všimla ako je oblečený. Mal voľné zelené tričko rovnakej farby ako "slzičky", priliehavé čierne nohavice a aj napriek tomu, že bol strašne špinavý, dorantaný a roztrhaný, seklo mu to. Ulquiorra si všimol môj skúmavý pohľad a nadhodil: ,,Je na
tom niečo zlé?" roztiahol ruky a otočil sa okolo svojej osi ako nejaká modelka. Vzadu bol ešte špinavší a dotrhanejší.
,,Prečo vyzeráš ako ten bezdomovec spod mosta? Inak ti to až nenormálne svedčí!"
,,To ti porozprávam neskôr. Sľubujem!" usmial sa ako malé slniečko.
 


Komentáře

1 Sam Sam | E-mail | Web | 7. září 2010 v 17:13 | Reagovat

Ulquiorra a usmievať sa... Páni :D Dobré to je :D:D A jasné, že tam chcem byť :D Len dúfam, že to neskončí ako minule :D Som bola v nejakej narutovskej poviedke :D Diel končil tak, že ma Kimimaro požiadal o ruku, potom tam bolo napísané, že v ďalšej časti uvidíme, či som to prijala alebo nie... Žiadna ďalšia časť už nebola :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama